od majka30 » Pia Feb 05, 2010 10:52 am
V moci smrti.
Nevládal si už niekedy žiť na tomto svete?
Ja tiež. Preto som to spravila; dotkla som sa smrti.
Je to zvláštne, že ti to teraz opisujem a vysvetľujem,
keď ja už vlastne ani nie som. Bol to iba veľmi malý okamih,
keď som zistila, aké je to keď zomrieš. Oči som mala otvorené,
a predsa som nič nevidela. Celé telo som mala také nevládne;
chcela som sa ešte naposledy dotknúť môjho chlapca, ale nešlo to;
už nikdy to nepôjde. Ja viem, že som ja na vine, ale život je niekedy
strašne zlý, že už nemáš inú možnosť; len tú strašnú hlbokú tmu a priepasť.
Aj myšlienky sa mi v tú chvíľu zastavili a zmizli, ako keby nikdy neboli.
Chcela som ešte naposledy rozmýšľať, čo si asi teraz myslí moja láska,
a ako sa cíti. Určite je teraz na svete strašne sám; bezo mňa; ale ja
som už ďalej nemohla tak žiť. Možno si myslí, že už ma nikdy neuvidí;
ale keby vedel, že ja, alebo moje druhé ja ešte žije, možno by sa potešil.
Ale on ani netuší, že keď chodí spávať, ja sa mu vždy hrám z vlasmi,
a pozerám sa naňho, vo svite mesiaca. Uspávam ho každučký deň mojím
studeným bozkom na čelo. Hladkám ho po celom tele, ale on sa strasie;
asi mu je zima, tak ide zavrieť okno. Pozrie sa na tú chladnú noc,
všade plno trblietavého snehu, len v strede je veľké srdce, a v ňom
tvoje meno. Ale potom si pretrie oči, a myslí si, že sníva; veď ona
je už dávno preč. Usmeje sa nad tým, a myslí si, že jeho dievča bolo
veľmi zvláštne, a plné prekvapení. Ľahne si naspäť, ale už nezaspí;
myšlienka, že sme spávali spolu každý deň, a teraz je tu sám; ho rozplače.
Pamätám sa, vždy hovoril, že nedokáže plakať; teraz to už vie.
Slzy mu stekajú až na vankúš; a ja som nad ním, a pobozkám mu oči,
ktoré má stále zatvorené, ale stále slzia. Jedna slza mi ostala na mojich
perách; je taká slaná; taký musí byť strašne smutný. Chcela by som mu veľmi
pomôcť, ale neviem ako. Hladím ho po tvári; po tej jeho krásnej detskej
mäkkej tvári; je taká teplá, a moja ruka; môj dotyk je taký chladný,
až ti naskočili z toho dotyku zimomriavky. Keby si len vedel, že som stále
s tebou, všade kde si. Že plačem, aj keď ty, a že sa smejem, keď sa smeješ ty.
Na zemi ešte ostalo mojich pár spadnutých vlasov, ktoré pomaly zdvihneš a privoniaš;
ešte voňajú, ako tie kvety, čo som ti dala do vázy; pamätáš sa?
Zabudla som, ty ma už dávno nepočuješ. Som teraz tak veľmi moc ľahká;
ako vánok; viem sa prešmyknúť cez každú škáru, v tvojom okne.
To ja ťa v noci šteklím na nohách, a potom sa prevrátiš na druhú stranu,
ako keby si to cítil. niekedy hovoríš zo sna moje meno, a budíš sa;
vtedy ťa silno objímem, ale ty to aj tak necítiš. Spomínaš si na moje slová,
a poslednú pusu. Prisaháš, že už nikdy na svete nebudeš mať radšej
žiadne dievča rád, tak ako si mal mňa. A to je moja posledná nádej;
možno mi raz vrátiš môj bozk, ktorý ti dávam každú noc.