brigita1988 píše:Riesit to vsetko vycestovanim neviem ci by bol najlepsi napad, ked ma doma mamu, ktora jej pomaha. Vonku by nemala nikoho...
ved by mala manžela ...
ono je to ťažko, ale tento stav, ktorý popisuje Zuzulik, no neviem ... mam z toho zmiešané pocity.
Píše, že zarába na dom, ak aj je doma, s deťmi nepomáha ... ako si teda buduje k deťom vzťah? Aby sa vám potom nestalo, že v krásnom velkom dome budú veľa seba žiť praticky cudzí ľudia. Žiaden dom za to nestojí, že deti vyrastajú bez otca, aspoň podľa mňa.
Ja som zažila až do 16 rokov, že môj otec robil preč, okrem 3 rokov, čo sme boli spolu ... a nebolo to bohviečo, pre nikoho, ani pre mamu, ani mňa, ani jeho. naši tiež postavili dom, a ked bol hotový, predali sme ho... A čo sa týka vzťahov, bolo a je to často komplikované, velakrát vidím problémy v komunikácii, prameniace z toho, že sme si žili každý "svoj život" a zrazu byť spolu je akosi nezvyk. Napriek tomu, že celkovo máme rodine bezproblémové vzťahy. V puberte som otca nevedela akceptovať, všetko som dovtedy bola vždy zvyknutá riešiť s mamou a ak mi on niečo povedal, nechapala som, načo sa do niečoho stará. Samozrejme, dnes viem, že mal na to právo a nemyslel to zle.
Moj muž, aj ked robil na týždnovkách, ak bol doma, nešetrila som ho. Normálne mi s deťmi pomáhal, staral sa o ne, aj prebaloval, kŕmil, v noci vstal k malému. On teda aj sám od seba chcel a deti boli hlavná motivácia, prečo neprestal hladať prácu v blízkosti domu, čo sa nakoniec podarilo.