Nemáte zapnutý JavaScript alebo ho Váš prehliadač nepodporuje. Zapnutý javascript je potrebný na správne fungovanie portálu babybazar.sk.

[majka30]

Si tu so mnou.


Svitá, a nebo je neskutočne modré, ako tvoje oči, láska;
ležím na pláži, a očami píšem do prázdna tvoje meno.
Snažím sa pozrieť do slnka, no oslepí ma, a nachvíľu nevidím;
upadám do hlbokého spánku; som v bezpečí, si tu so mnou.



Sníva sa mi, že stojím na zemi, a začína rýchlo miznúť;
padám do temnej, nekončiacej tmy, s poslednou slzou na tvári.
Uvedomím si, že Zem sa stratila, navždy zmizla, a ja s ňou;
vesmír nemá dno, tak klesám ďalej, a neverím v moju budúcnosť.



Smutný sen odchádza; prebudí ma slnečná žiara, a páli na tvári;
ty sa usmeješ, a stieraš mi prstom kvapky potu, čo mi sen vytvoril.
S ľahkosťou vstaneš, berieš ma na ruky, a chceš ma ovlažiť v mori;
ponárame sa hlbšie, a každý plávame inými smermi; unášajú nás vlny.



Vyzerá to tak, akoby sme boli na svete celkom sami, v tomto raji;
slaná voda mi zmyje slzy; som šťastná, že si tu so mnou, milovaný.
Sedíme znova na pláži, vdychujeme vlhký vzduch, čo prichádza z diaľky;
cítim, že mi srdce z hrude vyskočí; našla som poklad, a ním si ty.

[majka30]

Som skutočná.


Počúvaš môj hlas v telefóne, a hovoríš, že tak pekne znie,
ale mne sa zdá, že naša láska pomaly končí, mizne, ako rosa z trávy.
Snažím sa uhádnuť, akú si si ma vysníval, a či som podľa Tvojich predstáv;
prečo sa so mnou lúčiš, keď ja som tu, s Tebou a som skutočná.


Neviem, čo vlastne odo mňa chceš, s Tvojich očí sa už nedá vyčítať nič;
zdá sa mi, že mi niečo hovoríš, pozerám sa na Tvoje pery, ale tie sú ticho.
Kde sa stratili tie Tvoje krásne vety, čo si mi kedysi hovorieval ?
Nemáš už pre mňa slov, a toho som sa najviac bála, zmizli, ako kruhy na vode.


Bojíš sa spomienok, ale tie sú, boli, aj budú náš celý život;
niekedy sa oplatí žiť iba kvôli tým spomienkam, ak boli krásne.
Verím a dúfam, že ma nikdy neopustíš, a budeš mi skrášľovať moju mladosť;
a zároveň mám strach, že raz príde deň, keď mi povieš zbohom.


Bojím sa aj preto, lebo všetko má svoj koniec; a neviem sa proti tomu brániť.
Tak dobre ma už poznáš, a niekedy miesto pár slov, mi radšej napíšeš.
Už nechcem nikdy počuť slovo musím; v láske platí iba slovo chcem,
chcem, aby si sa mi pozrel do očí; ja som skutočná, milujem iba Teba;
nikto sa Ti nevyrovná, Ty si jediný, a si môj; ale dokedy ?
To záleží len na Tebe....

[majka30]

Túžba letieť.


Sedím na moste a môj pohľad smeruje dole; snívam;
chcem skočiť do modrej hĺbky, a už nikdy netúžiť.
Nikto tu nie je; nikto mi v tom nezabráni, ani nezachráni;
len tá voda šumí, láka ma, a radí mi ukončiť život.



Čo sa vám stalo ľudia, prečo ste zrazu na seba zlí?
Spravila by som všetko, obetovala by som svoj život;
kričím z celého hrdla; len sa prosím každý zmeňte.
Kvôli vám túžim lietať, a navždy od vás ďaleko uletieť.



Už sa to nedá vydržať; chodíte okolo seba, ako tiene v oblekoch;
hádžete jeden na druhého to najhoršie, a srdce máte z ocele.
Myslím na to, že keď skočím, či neodvratne padnem, alebo vzlietnem;
kde ste teraz, keď vás potrebujem; kto mi podá záchrannú ruku?



Záleží vám každému len na sebe, až mi je do plaču, za vás;
dnes som tu; žijem, ale čo bude zajtra; vy ani okom nemihnete.
Prestávam už na vás myslieť, ani skalu neprehovoríte slzami,
nech spraví krok vpred, aby ste mohli v pokoji prejsť.
Ešte stále túžim lietať, a keď sa mi to splní; zbohom ľudia.

[majka30]

Ukáž svoju pravú tvár.



Máš asi milión tvárí, ak nie viac, tak už ukáž svoju pravú tvár.
Na každý deň si dávaš inú, novú; a ja neviem kto vlastne si, ty zas.

Stále sa vrháš do nového nebezpečia; skáčeš zo strechy, keď sa dá zliezť.
Z tvojich očí práve srší nenávisť a zlo; cítim, že sa diabol na mňa pozerá.

Tak začni odznova, zmaž zlú časť, a ukáž všetkým pravú tvár.
Viem, nedokážeš byť jednou bytosťou, čakáš, kam ťa nohy dovedú.

Unikáš pred minulosťou a budúcnosťou; skrývaš sa a žiješ v podzemí.
Denný ruch tohto sveta ťa ničí, a pomôže ti len tvoj hlasný výkrik do tmy.

Nedokážem ťa vytiahnuť von na slnko; tvoje modré srdce je zatvorené.
Chcem otvoriť ťažké dvere, ktoré neexistujú; za nimi je tvoja pravá tvár.

[majka30]

Utiecť nikam.



Dávno chcem utiecť z tohto času, a ocitnúť sa v mojej budúcnosti ;
zanechať vás tu navždy všetkých, ako budete bojovať zo životom.
Chytila som sa do pasce, ktorú ste mi nastražili vy, ľudia ;
vyzerá to, že z nej niet úniku nikam, a tá bolesť v hlave ostáva.




Utiecť z tohto smutného sveta, a nikdy sa už nevrátiť, snívam ;
zbieram moju poslednú energiu, a utečiem do diaľky, nikam.
Rozum sa mi zastavuje nad otázkou, kam utiecť, keď nie je kam ;
snímam si z nosa ružové okuliare, nepomohli, sklamali ma stokrát.



Zatiaľ nenachádzam dôvod, prečo tu mám zostať ďalej, dýchať tento vzduch ;
najlepšie, čo ma stretlo v živote sa pominulo, rozplynulo sa, ako dym.
Kedysi sa oplatilo vstať ráno z postele, a usmiať sa do pekného dňa ;
všetko je preč, pekný život sa vyparil, ako kvapky dažďa na zemi.



Trhám všetky putá, listy, obrázky, prstene aj retiazky, utekám nikam ;
rozhodla som sa sama, aký bude môj osud, teraz mi skúste rozkázať, ostaň.
Už sa vás nebojím, ľudia, vy by ste sa mali báť, samých seba; padne zem ;
utekám na opustený ostrov, beriem len Teba, a moju gitaru- mojich priateľov.

[majka30]

V Gotickom štýle.

Sedím v izbe, zariadenej v gotickom štýle.
Biele steny zdobené gotikou šíria strach.
Niekedy trpím depresiou z tejto miestnosti.
Zapíjam bielu tabletku, a chcem vidieť raj.


Ležím na posteli; po stene lezú prízraky.
V tomto hlučnom tichu, počujem gotický metal.
Kde sa stala chyba? Kráčam bosá po stenách.
Chcem ísť dole, ale telo zobrať so sebou.
Skočiť, a na nič nemyslieť; ale nohy nechcú.


Horí mi zem pod nohami, a trasiem sa od zimy.
Na stole čaká strieborná lesklá devina, z vyrezanou
čiernou pumou uprostred; už prišiel smrti čas.


Viem, čo bude zajtra; vidím ti to v očiach...
Spáchaš samovraždu, v gotickom štýle.
Radšej som mala skôr nazrieť smrti do plánov...

[majka30]

V moci smrti.

Nevládal si už niekedy žiť na tomto svete?
Ja tiež. Preto som to spravila; dotkla som sa smrti.
Je to zvláštne, že ti to teraz opisujem a vysvetľujem,
keď ja už vlastne ani nie som. Bol to iba veľmi malý okamih,
keď som zistila, aké je to keď zomrieš. Oči som mala otvorené,
a predsa som nič nevidela. Celé telo som mala také nevládne;
chcela som sa ešte naposledy dotknúť môjho chlapca, ale nešlo to;
už nikdy to nepôjde. Ja viem, že som ja na vine, ale život je niekedy
strašne zlý, že už nemáš inú možnosť; len tú strašnú hlbokú tmu a priepasť.
Aj myšlienky sa mi v tú chvíľu zastavili a zmizli, ako keby nikdy neboli.
Chcela som ešte naposledy rozmýšľať, čo si asi teraz myslí moja láska,
a ako sa cíti. Určite je teraz na svete strašne sám; bezo mňa; ale ja
som už ďalej nemohla tak žiť. Možno si myslí, že už ma nikdy neuvidí;
ale keby vedel, že ja, alebo moje druhé ja ešte žije, možno by sa potešil.
Ale on ani netuší, že keď chodí spávať, ja sa mu vždy hrám z vlasmi,
a pozerám sa naňho, vo svite mesiaca. Uspávam ho každučký deň mojím
studeným bozkom na čelo. Hladkám ho po celom tele, ale on sa strasie;
asi mu je zima, tak ide zavrieť okno. Pozrie sa na tú chladnú noc,
všade plno trblietavého snehu, len v strede je veľké srdce, a v ňom
tvoje meno. Ale potom si pretrie oči, a myslí si, že sníva; veď ona
je už dávno preč. Usmeje sa nad tým, a myslí si, že jeho dievča bolo
veľmi zvláštne, a plné prekvapení. Ľahne si naspäť, ale už nezaspí;
myšlienka, že sme spávali spolu každý deň, a teraz je tu sám; ho rozplače.
Pamätám sa, vždy hovoril, že nedokáže plakať; teraz to už vie.
Slzy mu stekajú až na vankúš; a ja som nad ním, a pobozkám mu oči,
ktoré má stále zatvorené, ale stále slzia. Jedna slza mi ostala na mojich
perách; je taká slaná; taký musí byť strašne smutný. Chcela by som mu veľmi
pomôcť, ale neviem ako. Hladím ho po tvári; po tej jeho krásnej detskej
mäkkej tvári; je taká teplá, a moja ruka; môj dotyk je taký chladný,
až ti naskočili z toho dotyku zimomriavky. Keby si len vedel, že som stále
s tebou, všade kde si. Že plačem, aj keď ty, a že sa smejem, keď sa smeješ ty.
Na zemi ešte ostalo mojich pár spadnutých vlasov, ktoré pomaly zdvihneš a privoniaš;
ešte voňajú, ako tie kvety, čo som ti dala do vázy; pamätáš sa?
Zabudla som, ty ma už dávno nepočuješ. Som teraz tak veľmi moc ľahká;
ako vánok; viem sa prešmyknúť cez každú škáru, v tvojom okne.
To ja ťa v noci šteklím na nohách, a potom sa prevrátiš na druhú stranu,
ako keby si to cítil. niekedy hovoríš zo sna moje meno, a budíš sa;
vtedy ťa silno objímem, ale ty to aj tak necítiš. Spomínaš si na moje slová,
a poslednú pusu. Prisaháš, že už nikdy na svete nebudeš mať radšej
žiadne dievča rád, tak ako si mal mňa. A to je moja posledná nádej;
možno mi raz vrátiš môj bozk, ktorý ti dávam každú noc.

[majka30]

V tieni.




Niet sa kam vrátiť, so stratenou pamäťou striehnem, a čakám v tieni na svoju smrť;
z tvojich slov cítiť chlad, pre teba som neviditeľná, a zajtrajšok mi končí dnes.
Otváram oči aj myseľ, život nemá záchrannú brzdu, a ja už neplačem, len klamem;
zatvoril si predo mnou všetky dvere aj srdce, ja sa obzerám po tvojom stratenom objatí.




Nechcem ti už rozumieť, už nevládzem uniesť viny celého sveta, ukrývam sa v tieni;
tvoja snaha, nájsť ma, je už zbytočná, kdekoľvek ma hľadáš, nájdeš len môj smiech.
Kedysi dávno som sa prestala smiať, ale teraz tomu nemôžem zabrániť, teším sa;
som šťastná, a smejem sa cez slzy, moja radosť nemá konca, pri spomienke na teba.




Nechal si ma tu celkom samu, to ty potrebuješ lekciu, ako sa má naozaj žiť;
raz príde ten čas, čas odplaty, oči ti stmavnú, ako vrana, krv sa zmení na sivú.
Uvidíš, čo si ešte nevidel; len čiernu dieru, a na konci moje svetlo v tieni;
moja tvár nemá čo dodať, navždy si sa stratil v temnote, ostal len môj tieň, v tieni.

[majka30]

Veriť v Teba.


Skúšal som sa dotknúť neba, no spadol som ,a už mu neverím,
dlho som na Teba čakal, bláznivo som Ťa miloval, ale už ti neverím.
Do piesku pri mori som písal Tvoje meno, no vlny ho navždy zmyli,
s Tebou som prežil jedinečný čas, a teraz neviem, či Ty v ňom si bola skutočná.

Čakal som kedy vykvitne biela ruža, a Tebe som ju potom z lásky dal,
prečo som Ti mal veriť, že ma miluješ, keď Ti hneď zvädla a lupienky z nej
ostali spadnuté, a nedotknuté na Tvojom stole, a vôňa sa z nich vytratila.
Ako som mal veriť Tvojej dlani, keď si ma ňou hladila po tvári, bola studená.

Rád som sa strácal v Tvojich vlasoch, a nikdy som nenašiel cestu späť,
mával som rád Tvoj úsmev, ale niekedy som nechápal, prečo sa usmievaš.
Zaviedol som Ťa na miesta, ktoré mi prirástli k srdcu, a Tebe sa nepáčili,
teraz už viem, že to všetko bolo zbytočné, a pre Teba to nemalo žiadny zmysel.

Šepkával som Ti do tmy, ako strašne mi chýbaš, keď nie si so mnou a ja bez Teba sám,
lenže Ty si bola ticho, tak prosím povedz, ako Ti mám veriť, že ma máš rada.
Otvoril som si pred Tebou srdce, bilo len pre Teba, dúfal som, že vydrží,
opustila si mňa, aj moje srdce ... už nebije...

[majka30]

Vianočný čas.


Znova sneží, všade je ticho a mier, je tu december a prišiel lásky čas,
pozerám sa na tvoje okno, je tam zase tma a hádam, kde práve si.
Nastal vianočný čas, spomeň si, keď sme boli vtedy spolu, do snehu
som ti nakreslil veľké srdce a doňho tvoje meno napísal, to srdce zničila nenávisť.


Pozorujem ľudí, ako nakupujú darčeky, naháňajú sa, kto kúpi krajší,
možno tým komu ho dajú, za to ani nestoja, ale si zakrývajú oči.
Len ja nemám nikoho, koho by som potešil darčekom, kam si sa stratila
moja láska, moje všetko, čo na svete mám a potrebujem.


Z neba padá hviezda a ja si prajem po stromčekom teba,
previazanú červenou stuhou, so sladkým úsmevom na perách.
Viem, že to je iba moje želanie, nikdy sa nesplní a ty sa ku mne
už asi nikdy nevrátiš, máš iného, a on ťa za mňa teraz drží v náručí a pozerá ti do očí.


Môj život sa bez teba zmenil, je smutný a bez farieb dúhy,
čakám asi na zázrak v podobe teba, dúfam, že mi spadneš raz z neba.
Potichu chodím po izbách v mojom byte a sledujem tvoje okno,
nikoho nezatracujem, nič neoslavujem, len čakám... na Teba.

[majka30]

Vyvolená.

Mávam sny, ktoré mi nedajú spávať, alebo ma na dlhé hodiny
zavedú do cudzej krajiny, a do budúceho času. Vždy sa zobudím
vyľakaná, a mám strach, aby to nebola pravda. Jeden z mojich
snov, je takýto:
Zrazu som sa ocitla na úplne neznámom mieste .Bolo to niečo
nádherné, tajomné a zároveň chladné. Bol to boží chrám.
Ale nebol to len taký obyčajný chrám. Keď som ho uvidela,
bála som sa spraviť ďalší krok, onemela som od toľkej krásy
a vznešenosti; a srdce akoby pochopilo, a prestalo biť.
Všade naokolo boli kamenné sochy, a zdalo sa mi, že siahajú
až ku oblohe. Vyzerali ako ozajstní, živí ľudia; pozerali na mňa
z výšky, takým neopísateľným pohľadom. Vyjadroval smútok
a žiaľ, a niektorí vyzerali, akoby sa potešili, že som k nim
konečne našla cestu. Neviem prečo, ale strašne som sa bála,
tak som zatvorila oči, aby som nič nevidela. Asi som to nemala
urobiť, lebo po celom chráme sa ozval zvláštny mohutný hlas,
ktorý som nikdy v živote nepočula, a rozliehal sa do nekonečna.
Stále som mala oči zatvorené, a chcela som spraviť krok naspäť,
ale nohy mi akoby oťaželi, a telo ma nechcelo poslúchať. Na sebe
som cítila jasné svetlo, ktoré ma vynieslo do vzduchu, a pochopila
som, že sa zeme už nikdy nedotknem. Nevedela som, či som šťastná,
ale cítila som len mier a kľud. To jasné svetlo, ktoré vychádzalo
z ich očí, ma v momente premenilo na milióny maličkých svetielok,
ktoré sa rozprskli, ako veľkolepý ohňostroj. Moja posledná myš-
lienka sa rozplynula vo vesmíre. Teraz viem, že ja som bola nádej,
na záchranu našej zeme a ľudí, čo na nej žili. A keď si zapálite
sviečku, budem tam; budem to malé svetielko, a posvietim vám,
na tú správnu cestu životom.

[majka30]

Včera.



Včera , až vtedy som pochopila, že svet sa netočí okolo mňa,
že keď dažďové kvapky stekajú po mojej tvári, nie len kvôli mne,
ak mám zmrznutý nos od snehových vločiek,
tak vôbec nemajú dôvod padať len kvôli mne a pre mňa.


Včera, ešte včera som mala dôvod smiať sa na tráve vedľa teba,
zdá sa mi, že to bolo tak dávno, čo si mi šepkal do ucha,
bolo krásne slovo Milujem ťa , ale hovoriť čo si nemyslíš
nemá cenu, prečo sa usmievaš, keď sa ti chce plakať?


Včera, som zistila, že z hviezd sa striebro nedá vziať,
že keď sa môj obraz odráža na hladine jazera, nie kvôli mne,
ak nastavím slnku tvár a ono ma pošteklí, nie kvôli mne vychádza,
tak prečo si staviaš na mňa vzdušné zámky, veď ja som tu,
žijem a som skutočná, alebo som len tvoj sen?


Včera, sa zdalo, že bude zajtra a dnes mám srdce z kameňa,
snívalo sa mi, že ležím na zemi a zahalená studeným ľadom,
spomínam čo bolo včera, už nikdy nebude, že ty nežiješ
len kvôli mne a ja kvôli tebe.

[majka30]

Všetci hlúpy.




Perfektná príroda mi stvorila pár krásnych očí, a teraz vnímam len všetkých hlúpych ľudí;
všetci, ako zmyslov zbavení, stále za niečím utekajú, stratili, a ukradli niečo a niekoho.
Mám dva jasné modré oceány; sú to moje oči; kvôli hlúpym ľuďom, mi z nich prúdom tečú slzy;
chcem sa konečne nadýchnuť, ožiť, a radšej si zmeniť pohľad na hlúpu realitu a hlúpych ľudí.




Vlastním dva ligotavé diamanty, vždy vidia iba hlúposť ľudí, a ako sa ľahko zapredajú;
chcem mať ľahší dych, ale všetci hlúpy ľudia, ma svojimi slovami stále viac dusia.
Všetky tie hlúpe veci, čo robia ľudia, ma nútia už nemyslieť; ostanú navždy stratení v klamstve;
tak už vyslovte, čo sa skrýva pod tým všetkým; ja vidím zlú budúcnosť; sú tam ťažké zbrane a vojna.




Všetci s rovnakým právom, ste dostali do daru nádhernú, modrú, živú Zem;
ale ako kráčate s dobou, prestávate na našu darkyňu myslieť, a ona pomaly umiera.
Možno práve nastal čas, pozrieť sa Vám; ľuďom do vašich sŕdc, ak nejaké máte;
a ja len zistím, to, čo už dávno o Vás, všetkých hlúpych ľuďoch viem...

[majka30]

Všetko tu už bolo.


Mám pocit, že všetko tu už bolo, aj tvoja tvár je stále taká istá,
nič sa na nej nemení, ten istý úsmev, tie isté reči, a mňa to už nebaví.
Zdá sa, že ma už ničím neprekvapíš, nedojmeš, už nie som čím som býval,
som dospelý, a veci čo som mal rád, už nemám, a nikdy nebudem mať rád.



Už ťa nemám rád, zdáš sa mi moc obyčajná, ako láska na jednu noc,
neznášam keď prídeš za mnou, keď nemáš, a neprídeš ,keď máš.
Máš neporiadok v živote, a ešte väčší v srdci, si zmätená zo života,
a v ruke držíš prsteň odo mňa, je zlomený, tak prečo asi?



Som na dne, a nevládzem takto ďalej žiť, preto ak môžeš láska moja,
kedysi tak milovaná ,odpusti mi, opúšťam ťa.
Tak choď ďalej, zdvihni sa a neplač, na svete to tak chodí,
láske len tak nerozkážeš, nachvíľu sa ukáže a potom zase zmizne.



Vždy si videla len seba, všetko bolo po tvojom, bolo ti jedno,
čo cítia a myslia si iní, tvoja fotka, ktorú mám pred sebou, vybledla.
Je z nej len kúsok papiera, ale s tebou som stratil kus života,
život sa mení ,tak odpusť, že máš zlomené srdce a že si sama,
ale ja mám pocit, že všetko tu už bolo.

[majka30]

Zostaň chladná.


Odchádzaš domov; dávaš mi detský bozk, a zamávaš mi na pozdrav;
s pokojnou tvárou mi do očí povieš, to čo vždy: „zostaň chladná“.
Tvoje zelené oči sú otvorené láske, ale nevidia, že nie som šťastná;
kam sa stratili dni, keď sme stáli pod stromom, premoknutí od letného dažďa?


Kráčaš domov, rýchlym a ráznym krokom schádzaš schody; si preč.
Nohy ma neposlúchnu, a tak ostávam stáť zo slzou na chodníku.
Cez zahmlený pohľad, s hlavou dohora pozorujem našu hviezdu;
svieti menej, než inokedy; tak chladný mesiac, daj jej ešte šancu.


Na ďalší deň sa ráno budíš, a tvoje city ku mne sú už vyžehlené;
s odmeranou povahou, no žiadnou iskrou v oku, ruka v ruke s inou.
Dnes mám aj ja, iný pohľad na tento svet, a teším sa, že vôbec som;
deň má teraz krajšie minúty, hodiny; a ja nezostanem chladná...