Je to tak trochu aj nasa slovenska natura - my si vsetko (alebo vela) nechame pacit - moj manzel je Belgican a v tomto je skutocne celkom iny. Mala som ist napr. na odber plodovej vody, lebo som mala pocas tehotenstva toxoplazmozu, vsetci oteckovia poslusne cakali na chodbe, moj muz so mnou odvazne vosiel dnu a predstav si - lekar proti tomu nic nemal, manzel dokonca vyfasoval biely plast a prezliekali sme sa spolu v jednej kabinke
A prave preto, ze sa tak k nim spravame, si oni myslia, ze si mozu robit co chcu, ziadat co chcu.
Ja som neraz zazila (prave preto, ze manzel bol stale so mnou a ze je, kto je), ze som bola zvyhodnovana. Pamatam si, ako mi raz robili sono (mimo ordinacnych hodin, bez znamosti - poslali ma na sono, ja som nevedela, ako to tam funguje, ci sa treba objednat ci ako, tak som isla rovno do nemocnice a oni mi ho hned urobili). Vychadzali sme von z ordinacie a pred dverami stala dalsia buduca mamicka a spytala sa, ci je tam sono. Toho lekara by to stalo asi tak 5 minut jeho drahocenneho casu (isiel do svojej izby pit kavu...), vyslovene na tu zienku zrukol, ci nevie citat, ze nie su ordinacne hodiny. Bohuzial takto to u nas bezi... Ten lekar (ktory sa prave k buducej matke, svojej pacientke a vlastne klientke - lebo bez tehotnych by mohol ist rovno na Urad prace, spraval ako k prasivemu psovi), sa na nas s usmevom otocil a rozlucil sa s nami ako keby sa prave nic nestalo. Je mi z toho vsetkeho dost zle a z celeho srdca dufam, ze sa to casom vsetko urovna a ze sa prirodzene prefiltruju ti, ktori v learskej profesii skutocne nemaju co hladat.




